Vysvetlenie základných pojmov spotrebiteľských úverov
Orientovať sa v komplikovaných pojmoch v oblasti spotrebiteľského práva je často náročné. A to zvlášť pre samotných spotrebiteľov, ktorí nemajú právne vzdelanie a v mnohých prípadoch ani skúsenosti. Pre lepšiu orientáciu sme pre Vás pripravili vysvetlenie niektorých pojmov a dúfame, že Vám to v budúcnosti pomôže pri riešení Vašej situácie.
Dražba nehnuteľnosti
je vykonávaná na základe záložnej zmluvy na nehnuteľnosť v prípade, ak vlastník nehnuteľnosti (záložca / vo väčšine prípadov aj dlžník) nespláca svoje záväzky voči veriteľovi riadne a včas. Oprávnenie vykonať dražbu teda má za určitých podmienok priamo veriteľ s čím súvisí aj časté zneužívanie tohto inštitútu proti dlžníkom (nezákonné dražby). Dražbu nehnuteľnosti je oprávnený vykonať aj exekútor v rámci exekučného konania. Dôsledkom úspešnej dražby nehnuteľnosti je predaj nehnuteľnosti (t.j. prevod vlastníckeho práva na osobu, ktorá bola v dražbe úpešná) a povinnosť pôvodného vlastníka (dlžníka / záložcu) sa z nehnuteľnosti vysťahovať. Výťažok z dražby (t.j. kúpna cena za nehnuteľnosť na ktorú sa dražba vzťahuje) sa použije na uspokojenie veriteľov dlžníka podľa ich poradia. Ak výťažok z dražby prevyšuje výšku záväzkov dlžníka, rozdiel sa vráti na účet dlžníka; uvedená situácia však nie je tak častá. Ak naopak z výťažku dražby nebudú uspokojení všetci veritelia, potom je dlžník aj naďalej (po dražbe nehnuteľnosti) povinný svoje záväzky voči týmto veriteľom splniť a veritelia sú oprávnení uspokojovať sa ďalej z iného majetku dlžníka (všetky príjmi, hnuteľný majetok ako napr. automobil, podiely v obchodných spoločnostiach, pohľadávky voči tretím osobám, atď.).
Exekúcia
je označovaná ako nútený výkon rozhodnutia. Exekúcia alebo exekučné konanie je samostatným súdnym konaním v rámci ktorého je exekútor (súdom poverená osoba) oprávnený uspokojiť pohľadávku veriteľa (v exekučnom konaní označovaný ako oprávnený) z majetku dlžníka (v exekučnom konaní označovaný ako povinný), a to aj proti jeho vôli. T.j. exekútor je oprávnený speňažiť (predať) majetok dlžníka a za týmto účelom má zo zákona priznané rôzne kompetencie (banky sú povinné informovať exekútora o stave bankových účtov dlžníka, exekútor vie preveriť, či dlžník je vlastníkom nehnuteľného majetku kdekoľvek na území Slovenskej republiky, exekútor je oprávnený vstupovať do nehnuteľnosti vo vlastníctve dlžníka, exekútor je oprávnený vykonať dražbu nehnuteľnosti, blokovať peniaze na bankových účtoch, atď.). Exekúcia je tak isto často zneužívaným inštitútom a veľká časť exekúcií je dokonca nezákonných z dôvodu nezákonnosti exekučného titulu (pojem vysvetlený nižšie); napr. exekúcie vedené na základe rozhodcovských rozsudkov, zmenkových platobných rozkazov alebo notárskych zápisníc bývajú často nezákonné a je možné ich zastaviť.
Exekučný titul
je nevyhnutným predpokladom na začatie a vedenie exekúcie; bez exekučného titulu nie je možné nikdy začať exekúciu proti dlžníkovi. Exekučný titul je presne špecifikovaný v právnej úprave a žiadny iný dokument alebo rozhodnutie nemôže slúžiť ako exekučný titul. Často krát je zo strany veriteľov zneužívaný pojem exekúcia celkom neoprávnene – napr. vo výzve veriteľa po nesplnení splátky dlžníkom zo zmluvy je často krát uvádzané, že v prípade neuhradenia začne na dlžníka exekúcia – toto je len zastrašujúcim tvrdením veriteľa, pretože obyčajná zmluva nemôže slúžiť ako exekučný titul a teda nemôže byť na základe nej začatá exekúcia (veriteľ musí pred začatím exekúcie uplatniť svoju pohľadávku zo zmluvy na súde proti dlžníkovi a exekučným titulom je až následné rozhodnutie súdu). Exekučným titulom vo vzťahu dlžník a nebanková spoločnosť alebo banka (veriteľ) sú vykonateľné rozhodnutia súdov (vrátane rozhodcovských súdov ak boli splnené potrebné podmienky na vedenie rozhodcovského konania) a notárske zápisnice (v prípade ak spĺňajú pomerne prísne kritéria stanovené v zákone). Exekučné tituly sú často krát nezákonné aj je možnosť ich úplne zrušiť – teda znemožniť veriteľovi vedenie exekúcie proti dlžníkovi.
Zastúpenie v exekučnom konaní
Ak je na Vás vedená exekúcia (prišlo Vám upovedomenie o začatí exekúcie), potom Vám odporúčame požiadať o pomoc advokáta. Zákon upravuje konkrétne prostriedky na to, ako je možné exekúciu proti Vám zastaviť alebo prerušiť (mnohé exekúcie sú vedené nezákonne - túto nezákonnosť je však potrebné najskôr nájsť a následne využiť zákonné prostriedky na to, aby sa nezákonná exekúcia zastavila).
Notárska zápisnica
je spôsob vyhotovenia určitého právneho úkonu alebo skutočnosti zo strany notára; môže ísť napr. o formu zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom spísanú vo forme notárskej zápisnice pred notárom. Tento inštitút veritelia využívajú z dôvodu, že notárska zápisnica môže byť za určitých okolností priamo exekučným titulom, teda veriteľ nemusí uplatniť pohľadávku najskôr na súde, ale je oprávnený začať exekúciu na základe notárskej zápisnice. Najmä v minulosti to bol jeden z často nezákonne zneužívaných inštitútov v oblasti spotrebiteľských vzťahov a exekúcie vedené na základe notárskej zápisnice je v mnohých prípadoch možné zastaviť ako nezákonné. Rovnako ak nejakej osobe už bol na základe takejto exekúcie odňatý majetok, je možné takéto prostriedky v niektorých prípadoch vrátiť späť na účet dlžníka.
Platobný rozkaz
je forma súdneho rozhodnutia (teda aj exekučného titulu), ktoré bolo vydané v skrátenom súdnom konaní. Ak veriteľ podá návrh na začatie súdneho konania (žalobu) spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu, súd podľa dokumentov predložených veriteľom posúdi vec a ak všetky tvrdenia žalobcu zodpovedajú predloženým podkladom, vydá platobný rozkaz na plnenie. Na základe platobného rozkazu je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi sumu, ktorú veriteľ na súde zažaloval, vrátane trov konania a právneho zastúpenia veriteľa. Platobný rozkaz sa musí doručiť dlžníkovi (žalovanému) a odo dňa jeho doručenia dlžníkovi začína plynúť lehota 15 dní na podanie opravného prostriedku – odporu. Ak dlžník v tejto lehote (15 dní) odpor nepodá, platobný rozkaz je právoplatným rozhodnutím a exekučným titulom, na základe ktorého je možné vykonať exekúciu na majetok dlžníka. V prípade, ak je dlžníkovi doručený platobný rozkaz ak sa chce v konaní brániť, je nevyhnutné, aby v lehote 15 dní reagoval na súd, a to právne relevantným spôsobom tak, aby bol platobný rozkaz zrušený. Je totiž (buhužiaľ) bežnou praxou, že súdy vydávajú platobné rozkazy aj v prípade, ak nárok žalobcu je nezákonný, a teda dlžník sa aj v prípade oprávnenosti jeho nárokov môže dostať do ohrozenia exekúciou.
Postúpenie pohľadávky
ide o zmenu v osobe veriteľa pohľadávky. Najčastejšie takáto zmena prebehne na základe zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom a novým veriteľom, ktorý pohľadávku nadobúda. Pre dlžníka zmena veriteľa nemá z pohľadu jeho práv zásadný význam – znamená to najmä, že dlžník je povinný plniť svoj záväzok už na účet nového veriteľa. Postúpenie pohľadávky je však napríklad v prípade pohľadávok zo zmlúv o úvere prísnejšie regulované právnou úpravou a v niektorých prípadoch býva postúpenie nezákonné (takouto nezákonnosťou je možné sa následne brániť v súdnom konaní, ktoré je začaté voči dlžníkovi zo strany nového veriteľa).
Premlčanie (pohľadávky)
je zákonný inštitút, ktorý spočíva v plynutí času. V zmysle právnej úpravy vyplýva, že všetky subjekty (vrátane veriteľa alebo dlžníka) sú oprávnené úplatniť svoj nárok prostredníctvom súdu v určitej lehote (premlčacej lehote) a v prípade, ak tak nevykonajú, potom súd môže na základe námietky premlčania ich nárok zamietnuť. Ide vlastne o časové obmedzenie súdnej vymáhateľnosti splatného záväzku, a to za účelom toho, aby dlžník nebol do konca života v právnej neistote, či voči nemu niekto uplatní alebo neuplatní splatnú pohľadávku a kedy sa tak stane. Počítanie plynutia premlčacej lehoty je pomerne komplikované (začiatok premlčania sa viaže na rôzne okolnosti, zákon tiež upravuje viacero druhov premlčacej doby a pripúšťa napr. aj spočívanie alebo prerušenie plynutia premlčacej doby).
Rozhodcovský súd
ide o neštátny orgán (narozdiel napríklad od všeobecných súdov), ktorého účelom a náplňou činnosti je rozhodovanie sporov medzi tretími osobami (napr. medzi veriteľom a dlžníkom). V zmysle právnej úpravy je rozhodcovským súdom zverená právomoc rozhodovať spory, pričom rozhodnutie rozhodcovského súdu je jedným z exekučných titulov (na základe neho je teda možné vykonať exekúciu). Vzhľadom na to, že rozhodcovské súdy sú zriadené bežnými osobami (podnikateľské subjekty, najmä advokáti), je vždy namieste preveriť si nestrannosť takéhoto súdu, a to zvlášť z dôvodu, že veriteľ je najčastejšie tým subjektom, ktorý si konkrétny rozhodcovský súd vyberá. Za určitých podmienok platí, že rozhodcovský súd nie je oprávnený spor rozhodovať (napríklad v prípade spotrebiteľov) a v prípade, ak aj napriek tomu rozhodne, takéto rozhodnutie nie je zákonné a nie je na základe neho možné vykonať exekúciu (ak exekúcia už prebieha, je možné ju zastaviť).
Ručenie / ručiteľ
ručenie je zabezpečovacím inštitútom na základe ktorého tretia osoba (ručiteľ) pristúpi k záväzku dlžníka a zaväzuje sa veriteľovi, že ak veriteľa neuspokojí dlžník, tak záväzok splní namiesto neho ručiteľ. Teda ručiteľ sa stane zaviazaným popri dlžníkovi a ak dlžník svoj záväzok neuhradí, potom je veriteľ oprávnený uplatňovať svoju pohľadávku proti ručiteľovi (a to vrátane žaloby na súde a následnej exekúcie). Ručenie je veľmi zásadným krokom na základe ktorého sa osoba ručiteľa môže veľmi jednoducho, a nie celkom z vlastnej viny, dostať do nepriaznivej situácie (že musí veriteľovi uhradiť dlh niekoho iného). Následne (po zaplatení záväzku namiesto dlžníka) je ručiteľ oprávnený požadovať peniaze od dlžníka.
Uznanie dlhu (záväzku)
je prejavom vôle osoby – dlžníka, na základe ktorého dlžník prehlási, že je skutočne dlžníkom voči inej osobe (veriteľovi), výslovne uvedie výšku svojho záväzku a zaviaže sa tento záväzok splniť na účet veriteľa. Veritelia tento inštitút využívajú vo veľkom najmä z dvoch dôvodov – podpisom uznania dlhu sa dlžník dostane do nie zrovna ideálnej situácie v prípade súdneho sporu (keďže dlžník písomne potvrdí, že má nejaký záväzok voči veriteľovi - pred súdom veriteľ už nemusí preukazovať existenciu pohľadávky) a tiež to, že podpisom uznania dlhu môže nastať zo zákona predĺženie premlčacej doby pre veriteľa (v dôsledku čoho je pohľadávka vymáhateľná prostredníctvom súdu podstatne dlhšie časové obdobie). Treba upozorniť aj na to, že veritelia niekedy zneužívajú uznanie dlhu za tým účelom, že dlžníkovi dajú potvrdiť ako dlžnú celkom inú (vyššiu) sumu, ako tomu v skutočnosti je a následne takto uznanú výšku dlžnej sumy (podstatne vyššiu ako je skutočný stav) od dlžníka vymáhajú (čo je samozrejme nezákonný postup voči ktorému sa dá brániť).
Záložné právo
je jeden z najčastejšie využívaných zabezpečovacích inštitútov. Veriteľ si zabezpečuje uhradenie pohľadávky od dlžníka tak, že vo svoj prospech založí nehnuteľnosť (prípadne hnuteľnú vec, ako napríklad automobil) a v prípade, ak dlžník pohľadávku nespláca riadne a včas, je oprávnený uspokojiť sa prostredníctvom záložného práva. Konkrétne môže byť predmet záložného práva – záloh (t.j. to čo bolo založené – napr. nehnuteľnosť alebo auto) speňažený napríklad na dražbe a výťažok z dražby (kúpna cena, ktorú za záloh niekto ponúkol) sa použije na uspokojenie veriteľa a splatenie jeho pohľadávky proti dlžníkovi. Teda záložné právo znamená, že veriteľ je oprávnený predať záloh (napríklad nehnuteľnosť alebo auto) aj bez súhlasu dlžníka alebo osoby záložcu (záložcom môže byť totiž aj iná osoba ako dlžník) a uspokojiť svoju pohľadávku z takto získaných finančných prostriedkov.